Národ vetra
Publikované 17.02.2014 v 15:39 v kategórii Moja próza, prečítané: 95x
Národ vetra
V zrkadle svoj obraz vidím,som človek a predsa som iný.
Kladiem si otázky no odpovede niet.
Zavriem oči a vidím dávny svet.
Jak tiahnu svetom zapriahnuté vozy v nich sedia starci,ženy ,deti.
Popri nich kráčajú urastený muži,
v náručiach žien usínajú deti a mladé dievčatá si zdobia vlasy kvetmi.
Ich dlhé sukne vejú vo vetre pri pohľade na ne aj lúka ťzávisou zbledne.
Muži tí prísny výraz mali ich tváre čierne fúzy lemovali
Putovali oni svetom v zime ,daždi ich priateľ bol iba vietor
Radosťou im bol ich spev,hudba ,tanec snáď aj sen,sen nájsť domov,svoju zem.
Kam však prišli tam ich hnali,tí čo biele tváre mali , baróni či zemepáni
Keď sa chceli páni zabávať volali ...začni cigán hrať!
Muzikanti boli chýrny ,mnohým pánom hlasy stíchli
A ked pieseň zaspievali clivú,tváre pánov sa zmenili v tú chvíľu,
kútiky úst sa im triasli a zrazu boli plný lásky
No všetko to bolo málo,hnali ich a kričali...Von Vy čierne stádo....
Tak prešli roky rokúce,a stále sme pre mnohých to stádo páchnuce,
Stratili sa vozy,stratil sa i dávny svet ,našli sme si domovy a predsa pravdy niet.
Ja verím však,že príde čas,ked Boh zavíta aj medzi nás a povie: Aj Vás mám rád,aj Vy ste moje,
Ved svet som stvoril aj pre Vás..
Komentáre
Celkom 0 kometárov